Everywhere...only for you...**In- sports**

Motýlik má svojho predchodcu v plaveckom spôsobe Prsia. Ako každý spôsob, tak aj prsia boli v prvej polovici 20. storočia pravidlami vymedzené. Toto určenie čo sú a čo niesu prsia, však dávalo plavcom dostatočný priestor pre experimentovanie a nachádzanie rýchlejších variant. Ako prvý využil prenášanie paží nad hladinou roku 1926 nemecký rekordér E. Rademacher. Keďže takto zavedené novinky klasické prsia zrýchľovali, väčšina plavcov sa začala novému trendu prispôsobovať. Po čase sa tak z klasických pŕs stávalo niečo úplne iné a tak v snahe o zachovanie pôvodného pomalšieho prsiarskeho spôsobu, vznikol (odčlenil sa) spôsob nový - motýlik. Motýlik je výrazne rýchlejší než prsia a od roku 1954 predstavuje samostatný a zároveň najmladší plavecký spôsob, s ktorým je možné sa v pravidlách stretnúť.

Poloha tela: Trup je v polohe na prsiach a vykonáva vlnitý pohyb. Výrazné vlnenie je pre tento spôsob charakteristické, no nesmie byť veľmi hlboké, pretože by vyvolávalo priveľký odpor. Vlnenie musí ostať plynulé a rytmické. Za optimálne sa považuje, ak je odpor vody prijateľný a vlnenie dokáže nohám umožniť efektívny kop. Poloha trupu k hladine sa v priebehu tempa mení. Hladina a pozdĺžna os tela zviera uhol v rozmedzí 10 - 30 stupňov.

Práca nôh (delfínová práca nôh): Pohyb delfínových nôh je podobný ako pri kraule. Pravidlá však vymedzujú, že všetky pohyby nôh, tak ako aj rúk, musia byť vykonávané súčasne. Kop je preto vykonávaný naraz pravou, ako aj ľavou nohou pohybom nadol.
Nohy sú v prípravnej fáze vystreté a uvoľnené v členku. Panva (zadok) je prakticky pri hladine. Pohyb nôh je v prípravnej fáze až dva krát pomalší ako pri kope. V závere panva klesá a nohy sa začínajú krčiť, až kým uhol v kolene nedosiahne približne 90 stupňov (výraznejšie ohnutie ako pri kraule). Po dosiahnutí tohto pokrčenia prechádza pohyb nôh plynulo do aktívnej fázy - kopu. Nohy sa pohybujú smerom dolu a kop je ukončený v okamihu ich vystretia. Kedže pohyb tela je pri motýliku "vlnitý", tak ako nohy pri kope klesajú, dochádza ku stúpaniu panvy. Pre lepšiu efektivitu záberu, je vhodná flexibilita členkového kĺbu, resp. priehlavku.

Práca paží: Paže predstavujú hlavnú hnaciu silu. Ich činnosť je do veľkej miery podobná práci rúk pri kraule. Tu je však pohyb vykonávaný súčasne a symetricky. Ruky sú z vody prenášané širšie, ako je šírka ramien - lakte smerujú od tela. Postupne sa paže nad telom (hlavou) vystierajú a vstupujú do vody vo vzpažení približne na úrovni šírky ramien. Ako prvé sa vody dotknú dlane, resp. ich palcová strana. Keďže telo sa vlní a lakte ostanú aj v tomto okamihu mierne pokrčené, vstupujú do vody s oneskorením.
Keď je prenášanie nad hladinou dokončené, začína záber. Ruky opisujú dráhu písmena S. Spočiatku sú nad telom relatívne vystreté. Začínajú sa krčiť v lakťoch a po oblúku smerujú najprv od tela a následne sa vracajú k telu. Dlane sú k sebe najbližšie asi v okamihu dosiahnutia úrovni tváre (ramien) - paže sú takmer kolmo na polohu trupu. Tento moment najväčšieho pokrčenia paží (stredná fáza), je zároveň najúčinnejším okamihom záberu. Od tohto momentu sú ruky vystierané a odtláčané po oblúkovej dráhe od tela. Záber je u konca vystretím rúk pozdĺž stehien. Prenos rúk nad hladinou je do veľkej miery prenášaný švihom - zotrvačnosťou.

Súhra pohybov: Na jeden záber rúk pripadajú dva kopy nôh. Prvý kop nastáva hneď po prenášaní, pri ponorení rúk do vody. Druhý kop nastáva pri dokončovaní záberu pažami. Prvý kop je razantnejší, silnejší a plavec ním získava potrebnú rýchlosť.

Dýchanie: Nádych nastáva na začiatku fázy prenášania - počas vyťahovania paží. Hlava a ramená sú v tomto okamihu najvyššie. Výdych sa uskutočňuje pod hladinou počas záberu rúk. Je vykonávaný ústami, ako aj nosom a musí byť dokončený pred ukončením aktívnej fázy paží.

Zdroj:
Jursík Dušan a kol.: Teória a didaktika plávania - State zo základného plávania a športového tréningu. Bratislava: Univerzita Komenského, 1983, 159 s.
Jursík Dušan a kol.: Teória a didaktika plávania - Športový trénin. Bratislava: Univerzita Komenského, 1991, 186 s.